Ako malá som bola taký mamičkin maznáčik. Doma mi bolo jednoducho dobre a ja som nijako netúžila po veľkom kolektíve. Najradšej som mala knižky, v ktorých som si mohla prezerať obrázky, maminu voňavú záhradku a moju milovanú mačku. Bábiky ani neboli moc potrebné, s naším mačiatkom som si vyhrala dosť. A keď potom prišla na svet ešte moje sestrička, tak som mala o ďalšiu zábavu na dlho postarané.

Začínajú prvé povinnosti

Bohužiaľ ale táto doba čoskoro utiekla a ja som musela vyraziť s aktovkou na chrbte do školy. Vôbec som sa tam netešila. Nemala som žiadnych kamarátov zo škôlky, ktorí by mali ísť do rovnakej triedy a navyše mi bolo jasné, že budem musieť do družiny, než si ma naši vyzdvihnú. Tá bola tak trochu ako detské centrum. Boli tu hodné pani vychovávateľky, ktoré sa hrajú s deťmi. Ja som bola ale skôr typ, ktorý sedával sám v kútiku treba s bábikou alebo plyšovým medveďom. Bola som introvert a ťažko si hľadala cestu k ostatným. To sa časom zmenilo, ale viedla k tomu dosť dlhá cesta. Povedala by som, že som sa takzvane posmelila až na strednej škole, pretože som odišla z domu na internát.